Keby

Autor: Ján Dulovič | 9.7.2014 o 4:34 | (upravené 9.7.2014 o 9:21) Karma článku: 4,70 | Prečítané:  463x

Kľačal na chladných kockách námestia, okolo prechádzalo mnoho chladných ľudí, nevšímajúc si malú medenú misku s minimom medených mincí. Ale chápal to, keď bol na ich mieste, nevšímal si tiež, resp. aj všímal, no mal svoje starosti, ktoré vtedy ešte pokladal za dôležitejšie, ako starosť tých žobrákov, ktorí hrajú nemohúcich v nádeji zaobstarania si večerného ovocného potešenia. A tak väčšinu dní, ktoré tam prežil, strávil uvažovaním. V jeho úvahách sa permanentne opakovalo slovo keby. Keby bol ešte počúvol nebohých rodičov a nedával sa s ňou dokopy. Ako mu hovorili, jeho, ako obyčajného človeka, jej zámožná rodina nikdy neprijme. No mal ju rád a aj ona jeho. Keby si ju bol vzal, keby sa ona trochu rodičom vzoprela, keby s ňou nečakal dieťa, keby s tým autom išiel trochu rýchlejšie, alebo trochu pomalšie, keby toho šoféra kamiónu nenechala žena, isto by pred jazdou nepil, keby bol pri tej nehode umrel aj on...

Keby sa z toho spamätal a neobviňoval sa tak zo všetkého, keby nezačal s alkoholom aj on, keby neprepil zvyšné peniaze z predaja rodičovského bytu, ktoré mal ešte odložené, keby ho v robote nenašiel šéf spať na šatni pod stolom a keby ho hneď nebral na dychovú skúšku...

Nebol na ulici dlho, asi druhý mesiac, nevedel akým smerom má svoj život nasmerovať, no ostala mu ešte patričná hrdosť, ktorá mu nedovoľovala otravovať jednoduchých ľudí vystieraním rúk a prosíkaním. Spomínal si na určitú situáciu, keď raz jedného, ktorý bol v podobnej situácii ako on teraz, odporúčal neotravovať ľudí, ktorí sami nemajú pre seba a nasmeroval ho do štvrte bohatých, vplyvných ľudí, väčšinou pôsobiacich v politike, nech to skúsi tam, oni majú dosť. Ktovie, či ho počúvol a ako dopadol, to sa už nedozvie, no napadlo ho, čo keby to teraz vyskúšal on? Tak sa tam vybral, štvrť nebola ďaleko od námestia, kráčajúc vyblýskanou ulicou ho zbadal. Áno, práve toho som chcel stretnúť, toho, ktorý tak horlivo prezentuje svoju osobu ako najväčšieho altruistu, keď sa blížia nejaké dôležité voľby. Vystupoval z čiernej limuzíny a to bol ten moment, kedy zaútočil. „Pán minister, mohli by ste mi prosím Vás pomôcť? Som v ťažkej životnej situácii“.... nestihol ani dopovedať to, čo ani sám nevedel ako mu vychádza z úst a už cítil pod pazuchami silný stisk prstov ochrankárov a nohy ktoré mu viali vo vzduchu. Ešte stihol začuť slová o tom, že sú dôležitejšie povinnosti ako podporovanie každého darmožráča, ktorý sa o seba nevie sám postarať, keby sa vraj snažil, nemusel by sa takto ponižovať. Čo už, aspoň mal odpoveď na otázku, ako asi dopadol ten, komu to vtedy poradil.

Jedného dňa bolo dosť horúco a slnko bolo práve uprostred dennej púte, ako začul slová: „Dodo, si to ty?“ Dvihol hlavu a aj keď ho oslepovali slnečné lúče spoznával Petra. Aj napriek suchému hrdlu mu šepotom odpovedal: „Áno, ja som to, Peter, dlho sme sa nevideli, snáď od školy.. je mi ľúto a zároveň trápne, že sa stretávame za týchto okolností, ale vieš, keby som vtedy po škole nebol hlúpy a zobral ten job čo si mi ponúkal, možno by bolo všetko ináč. Keby som sa nezamiloval  a keby...,“ vyrozprával mu všetko pri káve, na ktorú ho do blízkeho podniku Peter pozval. Na oplátku mu Peter rozpovedal o sebe. Momentálne pracuje v jednej televízii. Participoval na tvorbe charitatívneho programu, v ktorom sa prezentujú nepriaznivé osudy ľudí a následne sa im plnia nejaké sny. Dodo, pri týchto slovách spozornel a istou mimikou sa snažil Petrovi vnuknúť určitú myšlienku, ktorej realizácia by ho mohla dostať z tejto situácie. „Rád by som ti pomohol, no viem, že takýto príbeh nebude mať sledovanosť  a to by šéf na sto percent neschválil, príbehy, kde nefigurujú deti, prípadne zvieratá, zásadne, kvôli ratingu odmieta. Bohužiaľ taký je trend. No ak budem niečo vedieť, dám ti vedieť.

Ubehli ďalšie dni, a Dodo ani netušil, že sa stane jedným z hlavných účinkujúcich v obdobnom programe konkurenčnej televízie, v ktorej mal Peter nejakých známych. Zvolebnievalo sa a tak prišla jedna nadácia, vedená pani ministrovou, za produkčnými a režisérom s ponukou sponzorstva a  nápadom, ktorý im zaručí vysokú sledovanosť. Totiž pán minister znovu preukáže svoju veľkorysosť a daruje prostredníctvom jej nadácie väčší obnos peňazí náhodnému človeku bez domova. Samozrejme za prítomnosti kamier, svetiel, publika, potlesku, popularity, preferencii...

Keby tým náhodným človekom nebol Dodo, mal by režisér o starosť menej. Bol deň ako každý iný, Dodo kľačal na obvyklom mieste, keď začul ruch väčšej skupiny ľudí motajúcich sa okolo jedného človeka. Skupinka smerovala k nemu. „Človeče, dnes máte šťastný deň, pán minister a nadácia „xy“ Vám pomôže vo vašej ťažkej situácii. Dvihol hlavu a aj keď ho oslepovali slnečné lúče, spoznal svojho mecenáša. V očiach mu videl neistotu, zatiaľ čo minister v jeho odhodlanosť, odhodlanosť mu to prekaziť. „Prepáčte vážený pán, aj keď som skončil ako som skončil a neviem sa o seba sám postarať, mám ešte nejakú tú hrdosť a aj keď som sa vtedy ponížil k ponižovaniu, momentálne nechcem byť prostriedkom k Vášmu vyfabrikovanému úspechu, možno keby ste sa vtedy zachovali ináč...

„Stop“, zakričal režisér, skupinka aj s ministrom sa presunula k inému nič netušiacemu šťastlivcovi a tam mu to už vyšlo. No nik netušil, že celé to pôvodné divadlo na kameru snímal jeden náhodne okoloidúci, vlastne náhodne okoloidúci Peter, ktorý tušil, že týmto príspevkom zabije hneď niekoľko múch.  Hneď po odvysielaní relácie konkurenčnej televízie, kde minister obdaroval neznámeho, odvysielala tá jeho televízia reportáž, kde priblížila skutočnosť.

Keby pán minister v minulosti nedal Petra vyhodiť aj s jeho štábom pri snahe o investigatívnu žurnalistiku s priblížením ministrových obchodov, keby v konkurenčnej televízii nevykonával funkciu riaditeľa ministrov brat, keby bezdôvodne nevyhodil Petrovho dobrého známeho, kvôli zamestnaniu ďalšieho rodinného príslušníka, keby Peter nestretol Doda, keby Petrova priateľka, ku ktorej si pani ministrova chodí robiť nechty,  nevnukla pani ministrovej myšlienku s takou to charitatívnou prezentáciou, keby jej občas pani ministrova dala nejaké prepitné.... Možno by pán minister voľby vyhral a možno by ašpiroval aj na premiéra, prezidenta. Ale jednoducho keby...

Aj Dodo si takto získal popularitu a v jej dôsledku aj nejaké pracovné ponuky, ešte si vyberá a dôsledne zvažuje, ktorú príjme, aby niekedy v budúcnosti nemusel hovoriť, „keby som nevzal alebo vzal túto robotu“...A samozrejme, keby jeden člen rodiny nebohej priateľky nebol jedným  hlavným ministrovým politickým rivalom, nedarovali by mu jej rodičia byt, do ktorého prerábky investoval aj časť peňazí  z predaja bytu svojich rodičov...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zrušenie amnestií podporila väčšina, Mečiara podržia Smer a SNS

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

TECH

Astronómovia objavili čudné kvantové pokrútenie vo vesmíre

Zvláštny fenomén kvantovej fyzika sa objavil pri exotickej hviezde.


Už ste čítali?