„Áno“ áno, či „áno“ nie?

Autor: Ján Dulovič | 18.6.2014 o 18:24 | Karma článku: 3,78 | Prečítané:  636x

     Je v dnešnej dobe a dnešnom svete potrebné manželstvo? Mnohí z nás si neraz položili túto alebo podobnú otázku o potrebe alebo nutnosti takéhoto zväzku v dnešných časoch. Manželstvo ako inštitúcia je v spoločnosti, dá sa povedať, od nepamäti. Prešlo rôznymi vývojovými štádiami, v rôznych historických etapách ľudstva. Manželstvo, zákonom chránený zväzok muža a ženy, ktorý im dáva určité výhody a zároveň aj určité povinnosti, má dnes viacero aspektov pohľadu a chápania v rôznych kultúrach a krajinách. My by sme si mohli priblížiť našu krajinu a kultúru. 

     Žijeme v uponáhľanom, konzumnom svete, kde sa väčšina z nás snaží presadiť a tým pádom sebe a svojim blízkym zabezpečiť dostatočný, vo veľa prípadoch až nadštandardný prísun prostriedkov, zabezpečujúcich života a vecí, ktoré by podľa novodobej filozofie dnešného sveta k nemu mali patriť. Pre veľa mladých ľudí je pojem manželstvo aj samostatný akt,  či spolužitie v manželstve určitým archaizmom. V porovnaní s minulosťou, niekoľko desiatok rokov dozadu bolo spoločensky neakceptovateľné spolužitie nadivoko a  mladý pár, ktorý dlhodobejšie prejavoval určité znaky spolupatričnosti, musel svoj vzťah spečatiť sľubom. Ináč sa spoločensky odsúvali na okraj v mnohých pohľadoch. Na okraj, taktiež deti odchádzali od rodičov v podstatne mladšom veku ako je to teraz, čo zapríčiňovalo aj vstúpenie do manželstva a založenie vlastnej rodiny. Avšak ako bolo povedané, boli iné časy, iné spoločenské a politické usporiadanie, vyznávali sa iné hodnoty ako dnes, viedla sa iná sociálna politika, kde sa rodina a manželstvo preferovali viac ako v dnešnej spoločnosti, ktorej jedinci už majú iné hodnoty podmienené iným pohľadom na úspech a šťastie a neraz sa stane, že manželstvo je v určitých odvetviach ľudského pôsobenia v dnešnej dobe priam nežiaduce. Viacerí z nás sa možno pri pracovných pohovoroch stretávajú s otázkami, či majú rodinu, deti a pod. a následne tieto informácie zhodnocujú a zisťujú, či budú takéto osoby pre podnik prospešné a v akej miere, či sa budú vedieť oddať práci natoľko, aby naplnili určité ciele zamestnávateľa a jeho finančný zisk. Vo väčšine prípadov, rodina a deti podmieňujú zamestnancovi rozloženie svojich psychických a fyzických síl medzi rodinu a prácu, tým pádom sú menej efektívni ako zamestnanci, ktorí tieto záväzky nemajú a môžu sa jej venovať naplno. Taktiež z hľadiska výdavkov firmy je slobodný človek perspektívnejší, keďže je predpoklad, že napr. zamestnankyňa s deťmi bude viac absentovať  ako bezdetná a pod.

     Aby sme sa vrátili k samotnej téme manželstva, povedzme si, s odhliadnutím na časy minulé, resp. pohľadom na manželstvo v minulosti,  kvôli čomu sa vlastne dnes ľudia sobášia.

     Jedným z najviac vyhlasovaných dôvodov je láska, tento dôvod tu je a bol stále, a vlastne z toho dôvodu by sa podľa správnosti mali manželstvá uzatvárať. Aj keď sú možno za láskou skrývané ďalšie dôvody, zostaňme teda v tomto prípade pri láske. No čo je ta láska? Píšu sa o nej romány básne, točia filmy nahrávajú piesne. Má mnoho podôb, v tomto prípade by sme ju mali zredukovať na lásku muža k žene a naopak, lebo len vzájomná láska by mala byť dôvodom jej spečatenia formou večného sľubu a jeho trvania v zlom aj dobrom až naveky. Tu prichádzame k prvej, eufemisticky povedané, zaujímavosti. Trvá niečo naveky? Z racionálneho aj empirického pohľadu môžeme povedať, že nie. Nič netrvá večne, či už život človeka, predpokladáme, že ani samotný svet, teda ani láska v spomínanej podobe, aj keď je to abstraktná vec. Priblížme si tú chronológiu lásky, resp. jej vysvetlenie.  Nielen Freud, ale aj mnoho iných mysliteľov tvrdí, že za týmto pocitom je predovšetkým pohlavný pud človeka, pud zachovania rodu, plodenia. Aby to nebolo tak surovo pomenované, dali sme tomu meno láska, taktiež príroda zariadila, aby tieto prejavy pudov boli zahalene a počiatočne sprevádzané určitými nevysvetliteľnými prejavmi náklonnosti a potreby jedného druhému. Takéto pudové mimikry spôsobuje u jedincov určitý skreslený pohľad na toho druhého, zatieňuje všetky jeho chyby, lepšie povedané vlastnosti, s ktorými by sa za normálnych okolnosti asi nestotožňoval a do popredia dáva tie, ktoré u partnera očakáva a aj tie sú v mnohých prípadoch skreslené. Predovšetkým je to vzhľad, a ostatné prejavy jedinečnosti človeka, ktoré žena alebo muž u toho druhého preferuje a chce, aby boli geneticky dané aj jej alebo jeho potomkom. Teda, skúsme človeka brať ako zviera, samca a samicu, v období párenia sa samec prezentuje ako silný, neohrozený jedinec, v ktorom by samica mala vidieť najlepšieho ochrancu a živiteľa potomstva a tá sa ho snaží prilákať rôznymi spôsobmi. Prenesene do dnešného sveta ľudí je to podobne, muži si vyberajú partnerky podľa určitých im nevysvetliteľných predpokladov, sami sa prezentujú ako tí, ktorí niečím vynikajú, prevažne ich dnes vidíme vo fitcentrách, kde sa snažia popracovať na svojom muskulatúrnom vzhľade a tým sa stať pre opačné pohlavie viac príťažlivejším, alebo sa snažia zaujať intelektom, ktorý si cibria neustálym študovaním a následným ohurovaním žien a pod. Taktiež samice, teda nežnejšie pohlavie, ženy neustále sledujú najnovšie trendy obliekania a stále trávia veľa času seba skrášľovaním.  A keď už sa navzájom nájde nejaký pár na základe spomínaných predpokladov živočíšnej ríše, nasleduje stránka sexuálna. Partneri sa vzájomne snažia po tejto stránke maximálne uspokojiť, tým pádom pripútať k sebe viac. To všetko je sprevádzane tou láskou, ktorá pred nimi zakrýva určité nedostatky, ktoré, aj keď sa ukážu, vždy im ponúkne nejaký dôvod na ich ospravedlnenie. To všetko by malo smerovať a trvať až k splodeniu potomstva. A tu niekde prichádza na rad manželstvo, ktoré by malo už rodine zákonne zabezpečiť plnohodnotnú výchovu a dozrievanie detí. V ríši zvierat, kde táto inštitúcia nejestvuje, to väčšinou splodením potomstva medzi samcom a samicou končí, úloha splnená, môže sa plodiť ďalej aj u iných. Je všeobecne známe, že u zvierat je monogamia zriedkavá. Teda zapečatí sa to manželstvom a následne tá láska začne pomaličky vyprchávať a transformovať sa do úcty, spolupatričnosti, súdržnosti, zodpovednosti, kompromisu a pocitu „mať rád“. Hovorí sa že láska je slepá, tu sa to v mnohých prípadoch začne potvrdzovať, tá láska vyprchá a partneri si začnú viac všímať nedostatky na druhom, môže sa stať, že to manželské puto tie nedostatky začne aj znásobovať. Či už žena alebo muž postupne prestanú mať taký záujem na svojom vzhľade, podľahnú určitému rodinnému stereotypu, kde hlavnou danou úlohou je zabezpečiť rast potomstva a jeho živobytie. Taktiež po sexuálnej stránke to môže byť horšie, v dôsledku spomínaného sa stratí vzájomná atraktivita a sex sa zredukuje len na prostriedok plodenia ďalšieho potomstva. Manželstvo v konečnom dôsledku spôsobuje stratu slobody a v určitom zmysle úpadok jedincov. Ako by to bolo bez tejto inštitúcie?

      V podstate podobne ako u zvierat. Muž by vykonal to, čo treba, narodilo by sa dieťa, možno aj viac a šiel by ďalej, stretol ženu inú, resp. by si ju slobodne vybral, situácia by sa zopakovala a tak by to šlo dookola. Snažil by sa neustále si udržiavať svoju atraktivitu, taktiež ako aj žena, ktorá by v čase „párenia“ bažila po ďalšom mužovi jej predstáv. Samozrejme spoločnosť by to všetko ošetrila inými vyživovacími povinnosťami rodičov, aby sme boli aspoň nejako, zľahčené povedané, civilizovaní.

     Tu nám možno začne vynárať myšlienka, že manželstvo zaváňa určitým druhom feminizmu, resp. že ho vymysleli ženy, ktoré nie sú schopne samé sa postarať o potomstvo, no feminizmus by sa mohol ohradiť tým, že žena je toho schopná. V podstate je, pokiaľ nemá existenciálne a iné starosti,  ale len starosť o výchovu potomstva a o to ostatné by sa mal postarať otec, prípadne otcovia. Zase analógia zo zvieratami, samec ma zabezpečiť stravu.

     Ako sme spomenuli, manželstvo berie jedincom slobodu, ako možnosť slobodného výberu partnerov. Vráťme sa však do manželstva, po tom ako vyprchá láska a zredukujú sa ostatné spomínane vlastnosti. Ak sú partneri, ako sa hovorí tí praví a určení jeden pre druhého, prekonajú tieto nedostatky a zostanú spolu až do smrti. Tomu potom môžeme hovoriť, že je to ta láska, aj keď to samozrejme môže byť len zvyk a strach zo zmeny a snaha umelo udržiavať konvenčné požiadavky spoločnosti s poukazovaním na rodinu ako základnú bunku spoločnosti.

    Ak sa máme prikláňať k názoru, že určitý druh vzájomnej partnerskej lásky má existovať večne, potom by sme mali uvažovať o partnerskom súžití „na divoko“, bež manželstva, bez inštitúcie, ktorá nám na úkor istých výhod dáva aj mnoho povinností. Veď si už zoberme príklad, po vzniknutí spomínaných rozkolov sa manželstvo dvoch skončí, akým právom, resp. z akého dôvodu by mal byť jeden partner povinný živiť bývalého partnera, pokiaľ je stále schopný uživiť sa sám? Jedine čo by mali, spoločne participovať na zabezpečení výchovy svojho potomstva. Tu väčšina žien môže namietať, že ak im zostanú deti, nemajú také veľké šance sami sa uživiť ako muž, v tom prípade, by mal úlohu živiteľa rodiča a dieťaťa prebrať štát, keďže v určitom zmysle sa dá materstvo a výchova potomstva považovať za službu štátu. Samozrejme dieťa môže ostať aj otcovi, kde by to malo byť podobné.

     Vráťme sa však k láske, tá pravá láska, ak existuje, mala by sa prejaviť vo vzájomnom spolužití bez obmedzovania inštitúciou ako je manželstvo. Keďže by boli jedinci slobodní a mali by sa skutočne tak radi, snažili by sa jeden druhému vychádzať v ústrety v akomkoľvek smere, páčiť sa jeden druhému a pod. Lebo ak by neboli zákonne spojení, kedykoľvek by mohol jeden alebo druhy bez problémov odísť, ako náhle by jeden z partnerov prestal vykazovať určité vlastnosti, na základe ktorých to partnerstvo vzniklo. Pretože ak sa to začne prejavovať už v manželstve, nie je to len znakom spomínaného stereotypu, no môže to byť dôkazom aj toho, že niektoré vlastnosti partnerov boli pred manželstvom predstierané za účelom získania toho druhého. Teda o skutočnej láske môžeme hovoriť, keď je spolužitie partnerov bez zákonného zväzku dlhodobé, keď už mali možnosť jeden druhého dostatočne spoznať a spoznať aj ich spočiatku nevidené chyby a aj napriek tomu zostať s nim, len na základe toho pocitu, resp. citu, lásky a nie aj na základe podmieneného zväzku. No aký je to dlhý čas je ťažko povedať, hovorí sa že pôvodná, slepá láska vyprcháva po dvoch rokoch, po tom to by mal nastať ten zlom, kde by prešla do vyššieho levelu vzájomnej akceptácie, alebo sa partnerstvo skončilo, po objavení  nevidených vlastnosti, s ktorými sa asi dvaja nebudú vedieť stotožniť. Záverom sa dá povedať, že čím dlhšie vydrží takýto vzťah, tým je vhodnejší na záverečné spečatenie,  ako dôkaz tejto silnej lásky večným sľubom, teda manželstvom, ktoré by už bolo navždy.  Lebo  dnes vidíme, že veľa manželstiev z lásky nevydrží ani dva roky. Aj keď, ako bolo spomínané, takéto manželstvá z lásky môžu veľakrát  zakrývať aj iné dôvody potreby takého to zväzku. Niektoré z nich by sme si tiež mohli priblížiť.

                Manželstvo z rozumu. Tu snáď netreba vysvetľovať okolnosti vzniku takého to manželstva, každý sa už určite stretol s pojmom „zlatokopka“, kde si žena vytipuje bohatého muža a snaží sa to na neho zahrať láskou do skorého manželstva, aby mohla čerpať všetky zákonne výhody toho zväzku. Nielen ženy ale sú aj muži ktorí konajú podobne, vo väčšine prípadov vyhľadávajú už zrelšie zabezpečené ženy a ak sa nenechajú vydržiavať, hrnú sa do manželstva. Takéto typy manželstva nie sú väčšinou založené na láske, ale len na zištnosti a väčšinou nemajú dlhú životnosť, pretože rozvodom sa dá prísť k peknému majetku.  Či je to tak alebo tak, inteligentní jedinci by mali vycítiť, že ich nastávajúci prejavuje znaky zlatokopectva a čím skôr takýto vzťah skončiť, ak nie, tak si to asi zaslúžia. Ďalším kategóriou, ktorú by sme tu mohli zaradiť, sú jednotlivci, ktorí si už prešli jedným alebo viacerými manželstvami a zostali sami alebo samé. Do tejto kategórie by sa dali zaradiť rozvedení muži, ženy, ktoré zostali samé alebo s deťmi alebo aj slobodné mamičky. Títo sa časom začnú cítiť samí, samé s potrebou žitia s niekým, kto by sa o nich postaral, či už z predošlého zvyku alebo prirodzenej potreby. Zo skúsenosti vo väčšine prípadov vedia, že láska, s ktorou vstupovali do prvých manželstiev nie je taká, akú mali vysnívanú, tak hľadajú partnera, s ktorým by mohli prežiť už to ostatné. Týmto netreba nič vyčítať, majú svoje skúsenosti s manželstvom a väčšinou už vedia čo chcú. Tu však treba dať pozor na to, či sa takýto vzťah snažia čím skôr smerovať do manželstva, alebo sú ochotní zotrvať v kohabitácii. Ak pre nich láska nie je prvoradá, ale hľadajú partnera, ktorý by im zabezpečil pohodlnejší život, prípadne staral sa o ich potomstvo, môže sa stať, že sa spočiatku budú prezentovať v tom najpozitívnejšom svetle vo všetkých aspektoch, aj intímnych a ako dosiahnu manželstvo, upadnú do spomínaných stereotypov a všetko to počiatočné nadšenie vyprchá a zredukuje sa to len na požiadavkách plnenia si zákonných povinností od partnera. Taktiež sa začnú preukazovať určité vlastnosti, kvôli ktorým im nevyšli predchádzajúce vzťahy. Teda ani v tomto prípade asi nie je vhodné vstupovať do manželstva tak skoro, aj tu platí, že skutočná láska sa dá spečatiť aj po dlhšom čase. Väčšinou sa po určitom čase ukáže, ako sa to myslí, lebo ako bolo spomínané nič netrvá večne, ani pretvárka.

     Ďalšou kategóriou by mohlo byť manželstvo „lebo musí byť“. Tu by sme zaradili mladých ľudí, ktorí doma rodičom oznámia, že budú starými rodičmi. Tu hrajú veľkú rolu konvencie, spoločenské postavenie a morálny pohľad na vec, väčšinou puritánskej skupiny, v ktorej sa zvyknú pohybovať, ako cirkevná obec a pod. V podstate mladý človek ani nevie, či tú osobu miluje alebo nie, proste vie, že sa stala „nehoda“, a jediné navrhované riešenie zo strany rodičov a momentálnych živiteľov je svadba. Takéto manželstvá sú pre modernú spoločnosť absolútne neprijateľné, pretože vo väčšine prípadov v manželstve zvyknú mladí ľudia po nedostatočnom vzájomnom poznávaní trpieť najviac. Ako mladí majú ešte iné záujmy a priority, teda rodinný život často sprevádzajú žúry, flámy, chaty, disko a pod, a samozrejme aj neg. dôsledky týchto aktov. O deti sa tu väčšinou starajú starí rodičia. Takéto manželstva zvyknú končiť dosť skoro, keď si po čase mladí uvedomia, že chcú od života dosiahnuť aj niečo viac  a s tým spojené odhaľovanie partnerových negatív, ktoré nezapadajú do ich plánov ústia do skorých rozvodov.  Je veľa prípadov takýchto manželstiev a každé je v konkrétnostiach odlišné, no vo všeobecnosti by sa tu dal použiť spomínaný model.

     Možno by sa dali nájsť aj iné dôvody uzatvárania manželstva, ako tu bolo spomenuté, no v podstate uzavrieť by sa to dalo rovnako. Manželstvo a vstup do neho je vážne rozhodnutie, ktoré by sa malo spraviť po dokonalom zvážení a dokonalom poznaní partnera a akceptovaní ho takého, aký je aj s negatívami, s ktorými sa dá žiť. Ak je tam jediná pochybnosť, že tá a tá vlastnosť bude vadiť, prípadne, ak je zámer v manželstve partnera kreovať podľa svojej predstavy, nebude mať takýto zväzok, ideálne trvanie. Taktiež vstupovať do takého to zväzku len ak sú obaja stopercentne rozhodnutí, vedia že im to klape, nesnažia sa o žiadne zmeny a hlavne jeden na druhého v ničom netlačí, teda netlačí ani na manželstvo a všetko s ním spojené. Možno je to subjektívny pohľad, ale ako bolo povedané, čím dlhšie sú dvaja v ideálnom vzťahu, tým je aj vyšší predpoklad ideálneho manželstva. Pritom netreba brať do úvahy konvenčné pohľady prežitej morálky. Manželstvo, ako sa už spomínalo, tu bolo a je od nepamäti a v každom historickom období malo svoje pravidlá, teda v dnešnom svete by mohlo byť pravidlom alebo podmienkou dobrého manželstva dlhodobá bezproblémová kohabitácia.  Väčšina ľudí hovorí, že manželstvo je len papier, v podstate majú pravdu, s tým rozdielom, aký význam pre koho ten papier má, proste by sa ním malo oficiálne spečatiť dlhodobé bezproblémové spolužitie v láske a porozumení.  Teda premeniť pojem manželstva ako povinnosť, na manželstvo ako právo. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Najskôr partneri, potom nepriatelia na život a na smrť. Príbeh Sýkorovej vraždy

Zlikvidovať mafiána Miroslava Sýkoru mala podľa kľúčového svedka záujem aj Slovenská informačná služba.

PLUS

Zločin po slovensky: Ako zomrela Mária?

Temný zločin zo 60. rokov ožíva vďaka novinárovi Jánovi Čomajovi.

SPIŠ KORZÁR

Pri Hrabušiciach horel balón, 12 cestujúcich stihlo ujsť

Teplovzdušný balón sa zachytil na elektrickom vedení.


Už ste čítali?